Kapela The Moody Blues bola založená v anglickom Birminghame. Dramatický posun v ich hudobnom smerovaní však znamenala až spolupráca s London Festival Orchestra, pod taktovkou dirigenta Petra Knighta. Projekt pôvodne vymyslela ich nahrávacia spoločnosť Deram Records, aby demonštrovala svoju novú technológiu stereo nahrávania vytvorením rockovej verzie New World Symphony, hudobného skladateľa Antonína Dvořáka. Namiesto toho sa skupina a Knight rozhodli vytvoriť úplne originálne dielo, ktoré spája symfonické prvky s vyvíjajúcim sa rockovým zvukom kapely. Výsledkom bola famózna a inovátorská platňa nazvaná Days Of Future Passed. Ide o koncepčný album, geniálnu fúziu rocku a klasickej hudby, ktorý poslucháčov prevedie typickým bežným dňom, od úsvitu do noci. Je rozdelený do siedmich častí, z ktorých každá zodpovedá inému času dňa, s medzihrami orchestrálnej hudby, ktoré jednotlivé segmenty hladko spájajú. Tento inovatívny formát bol v tom čase relatívne nový. Platňa je pozoruhodná nielen svojim konceptom, ale aj inovatívnym využitím prístrojového vybavenia a nahrávacích techník. Fúzia rockových prvkov, ako sú elektrické gitary a mellotrony, s klasickými nástrojmi, vrátane sláčikov a drevených dychových nástrojov vytvorila bohatú zvukovú scénu. Moody Blues, najmä klávesák Mike Pinder, či gitarista a spevák Justin Hayward, zohrali kľúčovú úlohu pri skladaní a aranžovaní skladieb. Pinderovo použitie mellotronu, klávesového nástroja schopného reprodukovať orchestrálne zvuky, bolo niečo prelomové a stalo sa charakteristickou črtou zvuku kapely. Haywardova gitarová práca a dojímavé písanie piesní ešte viac zvýšili príťažlivosť albumu. Pochopiteľne najznámejší je záver platne, obrovský hit Nights In White Satin. Je to jedna z najhranejších skladieb vôbec. Puristi zo začiatku platňu vôbec nepochopili. Kredit si vydobila až neskôr.
