80 te roky na Novom Zélande znamenali obrovský boom gitarových skupín, ktorých spoločným menovateľom bol legendárny label The Flying Records. Z tejto várky kapiel som svojho času predstavil napríklad súbor The Chills. Aj kapela Dead C uňho v začiatkoch vydala album a práve o tejto noise legende je dnešný príspevok. Skupina, ktorú tvorili multiinštrumentalista Michael Morley, Bruce Russell a bubeník Robbie Yeats, tvorila dlhú dobu a hoci ich začiatky ešte nenaznačovali to, čo prišlo v roku 1992, už vtedy sa tušilo, že ide veľký talent navždy zavretý za komnatou zvanou komercia. V spomínanom roku im totiž vychádza ich v undergrounde slávny opus, dvojalbum Harsh 70’s Reality, s poradovým číslom štyri. Je nutné poznamenať, že skupina pôsobila výlučne doma a až oveľa neskôr koncertovala v USA, aj v Európe. Spomínaná platňa urobila v odborných kruhoch veľký rozruch a aj známy spevák kapely Pavement Stephen Malkmus prehlásil, že je to jedna z jeho najobľúbenejších platní. Bol to voľne koordinovaný, zvukovo nesmierne temný labyrint zhluku gitár, noise-u, improvizácie, podivných vokálov, ktoré ešte do tohto krásneho chaosu pridali ďalšie korenie. Russell to celé nazval free-noise a nebol ďaleko od pravdy. Pamätníci si mohli v dobovej tlači prečítať výrok jedného hudobného kritika, ktorý platňu prirovnal k smetiarskemu autu, ktoré sa rúti do priepasti. Tí, ktorí majú CD však prišli o dve skladby. Najmä fantastický kúsok Shark, s vokálom Joan Georgea, ktorý bol obsiahnutý na vinyle. Celkovo sa dá poznamenať, že aj keď naša verejnosť tento album prakticky nepozná, môže sa zaradiť medzi najlepšie diela avantgardnej rockovej hudby.
