V panteóne progresívneho rocku zaberá britská skupina Gentle Giant zreteľne vymedzené, aj keď niekedy nedocenené miesto. Bola to kapela, ktorú v roku 1970 založili bratia Shulmanovci – Derek, Ray a Phil / toto bol jeho posledný album /, – spolu s gitaristom Garym Greenom, klávesákom Kerry Minnearom a bubeníkom Martinom Smithom, (neskôr ho nahradil Malcolm Mortimore a na tomto albume John Weathers), sa Gentle Giant snažili posunúť hranice rockovej hudby ďaleko nad rámec svojich zaužívaných noriem. Ich ambiciózne prelínanie klasických, jazzových, stredovekých a avantgardných vplyvov ich odlišovalo od súčasníkov ako Yes a King Crimson. Každý člen skupiny bol zdatný multiinštrumentalista a ich virtuózna súhra, zložité harmónie sa stali charakteristickými znakmi ich jedinečnej tvorby. Typická bola aj hravá nepredvídateľnosť nahrávok, vďaka čomu bola ich práca náročná a pútavá. Dnes si pripomínam ich perlu, album Octopus, z roku 1972. Názov albumu navrhla manželka Phila Shulmana a už od úvodnej skladby The Advent Of Panurge sú poslucháči vtiahnutí do labyrintu posúvajúcich sa taktov, kontrapunktu a eklektickej inštrumentácie. Platňa je bohatá na literárne, historické odkazy a skupina tu nádherne predvádza technickú zdatnosť. Samozrejme Octopus je album, ktorý si vyžaduje opakované počúvania. Len tak sa ukáže jeho nekonvenčná krása.
