Jean-Michel Jarre – Oxymore (2022)

Pre poslucháča, ktorý v 70 tych rokoch objavoval krásu electronic music patril medzi veľkých exponentov tejto hudby francúzsky čarodejník v hre na syntezátory, JeanMichel Jarre. Popri Kraftwerku to bol snáď jediný interprét, ktorý sa dostal do chabého hudobného povedomia socialistických poslucháčov. Sám mám dodnes pekné spomienky na jeho hudbu, aj keď časom a postupným štúdiom hudby viem, že to bola kvalitná easy-listening electronic music, ale žiadna avantgarda. Napriek tomu mal veľkú zásluhu na jej propagácii. Spomeňme legendárnu platňu Oxygene, z roku 1976, ktorá mala celosvetový úspech, Equinoxe (1978), či Zoolook (1984). Paradoxne jeho kredibilita u kritikov bola viditeľná až v 90 tych rokoch. Je to neuveriteľne pracovitý hudobník, ktorý tvorí dodnes a je čím viac avantgardnejší, o čom svedčí aj nedávna spolupráca so známym francúzskym experimentátorom Pierre Henrym, ktorá sa však skončila predčasne jeho smrťou pred piatimi rokmi. Jean-Michel Jarre je tu ale znovu. Jeho novinka má názov Oxymore a tí, čo čakajú na nedeľnú siestu pri lahodných elektronických akordoch a sláčikoch budú sklamaní. My milovníci experimentálnej electronic music nie. Platňa sa vydarila a je na vysokej umeleckej úrovni. Jean dokazuje a ukazuje, kam sa uberá jeho cesta v posledných rokoch. Je zvukovo inovatívny, plný šikovných zvukových efektov, používa prvky glitch music, takmer strašidelné samply vokálov a plní aj odkaz Pierre Henryho. Je to album ideálny na posluch so slúchadlami a hlavne zo zvukovo kvalitného zdroja.

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna.

WP2Social Auto Publish Powered By : XYZScripts.com