Kľudne by som mohol dať do hudobného rébusu otázku. Americká slowcore kapela, s pomalými, sugestívnymi nahrávkami, ktorá zreje, ako víno. Kto je to? Pochopiteľne minnesotskí Low, ktorých debutový album I Could Live In Hope, z roku 1994 nám už dávnejšie predstavil kolega kali. Áno, už niekoľko dekád má spevák a gitarista Alan Sparhawk a vokalistka a hráčka na perkusie Mimi Parker skvelé albumy. Dokonca v ich diskografii nenájdeme slabý, ba ani priemerný album. Spočiatku kapela, v súčasnosti duo. Prišli v čase hlučných grungeových kapiel a hneď zaujali kritikov svojimi tichými, šepotavými skladbami a ako uvádzali, radšej sa zbaviť nepodstatných doplnkov a nahrať len to zaujímavé a dôležité. A tak aj robili. Používali čo najmenej hudobných nástrojov a podobali sa na pomaly valiacich sa Morphine. Postupne sa prikláňali k elektronike. Na konci 90 tych rokov a po roku 2000, boli vo vrcholnej forme. A v nej sú aj dnes, kedy im vyšiel nový, trinásty album nazvaný Hey What, ktorý vyšiel tri roky po predošlom znamenitom titule Double Negative. O kľude už nie je ani reči. Už v úvodnej fantastickej skladbe White Horses na nás zaútočia tvrdé zvukové elektronické steny, väzbiace gitary, ako z čias My Bloody Valentine. Len tie nádherné vokály ostali. Album je progresívny a zároveň krásny a skupina je znovu v kurze.
https://lowtheband.bandcamp.com/album/hey-what
