Už ani neviem koľkokrát som počul album Kind Of Blue, ikonickú položku v diskografii velikána jazzu Milesa Davisa (1926-1991). Vždy ma inšpiruje, pohladí a stále sa tu dá niečo objavovať. Každému, aj príležitostnému poslucháčovi jazzu je zrejmé, že tento kultový titul z roku 1959 patrí k tomu najlepšiemu, čo sa na poli tejto hudby urodilo. Platňa je okrem iného výnimočná svojim podaním modálneho jazzu. Je tu kladený dôraz predovšetkým na improvizáciu a je známe, že všetci muzikanti spontánne participujúci na tomto geniálnom diele netušili o týchto nahrávkach pred nahrávaním albumu a nehrali ich ani na koncertoch. Zaujímavosťou je aj skutočnosť, že tu použili tradičné akordové postupy. V štúdiu sa zišla partia fenomenálnych jazzmanov. Popri trúbkárovi Davisovi to bol John Coltrane hrajúci na tenorsaxofón, Cannonball Adderley na altsaxofóne, za klavír sa posadili majstri Bill Evans a Wynton Kelly, na basovú gitaru hral Paul Chambers a slovutný Jimmy Cobb na bicie nástroje. Už tu je vidieť, že vo vzduchu visel pojem – DOKONALOSŤ. Tento nadčasový album dodnes fascinuje zberateľov vinylov, HIFI poslucháčov Qobuzu, Tidalu, zvedavcov, historikov, kritikov, atď. Aj dnes už takmer 90 ročný nestor slovenskej jazzovej publicistiky pán Igor Wasserberger, si ho určite rád pustí znovu a znovu. Platňa obsahuje pokojné a nesmierne sugestívne nahrávky a majstrovské harmónie. Neexistuje jazzový fanda, ktorý by si toto nepustil. Je to najpredávanejší jazzový titul vôbec. Kedysi dávno som čítal postrehy vynikajúceho publicistu Lintona Chiswicka. Na adresu tohto albumu a jeho obľúbených skladieb (mohol vybrať len tri), napísal – all songs!. Pri vyučovaní jazzu na školách je práve táto platňa ukázaná, ako vstup do tajomstiev a zákutí jazzu, pretože je stelesnením kvality a jazzovej improvizácie.
