Nikdy nie je na škodu pustiť si niečo od ikonickej britskej kapely The Cure. V istej dobe sa u nás počúvala veľmi často, ako súbor Depeche Mode. Dnes je dobré predstaviť ich hudbu aj mladým ľuďom. Spevák a gitarista Robert Smith sa raz vyjadril, že ak dosiahnu číslo 1 v hitparáde, okamžite rozpustí skupinu. Blízko od toho bol pri nahrávke Friday I’m In Love (1992) a rád ich mal najmä v začiatkoch aj John Peel, ktorý vždy s úsmevom pustil ich singel The Walk (1983). Dnes si pripomínam ich klasickú platňu Pornography, štvrtý štúdiový album z roku 1982, kde sa ponorili do temnejších vôd. Už vtedy to Robert Smith opísal ako koniec éry The Cure, kvôli jej hlboko emotívnym a zúfalým textom. Zvuk albumu je charakterizovaný intenzívnym použitím gitarového skreslenia, náladových syntetizátorov a strašidelných vokálov, ktoré vytvárajú atmosferickú zvukovú krajinu. Piesne sa tu zaoberajú témami ako depresia, odcudzenie či vnútorný nepokoj. Zvlášť je to počuť v skladbách One Hundred Years, The Hanging Garden a Siamese Twins. No aj napriek svojej náročnosti si album vyslúžil vysoké uznanie kritikov za svoje surové emócie a vplyv na mnohé budúce alternatívne rockové kapely.
