Pre poslucháča, ktorý v 70 tych rokoch objavoval krásu electronic music patril medzi veľkých exponentov tejto hudby francúzsky čarodejník v hre na syntezátory, Jean–Michel Jarre. Popri Kraftwerku to bol snáď jediný interprét, ktorý sa dostal do chabého hudobného povedomia socialistických poslucháčov. Spomeňme legendárnu platňu Oxygene z roku 1976, ktorá mala celosvetový úspech, Equinoxe (1978), či Zoolook (1984). Je to neuveriteľne pracovitý hudobník, ktorý tvorí dodnes a je čím viac avantgardnejší, o čom svedčí aj nedávna spolupráca so známym francúzskym experimentátorom Pierre Henrym, ktorá sa však skončila predčasne jeho smrťou pred piatimi rokmi. Jean-Michel Jarre je tu ale znovu. Jeho novinka má názov Oxymore a tí, čo čakajú na nedeľnú siestu pri lahodných elektronických akordoch a sláčikoch budú sklamaní. My milovníci experimentálnej electronic music nie. Platňa sa vydarila a je na vysokej umeleckej úrovni. Jean dokazuje a ukazuje, kam sa uberá jeho cesta v posledných rokoch. Je zvukovo inovatívny, plný šikovných zvukových efektov, používa prvky glitch music, takmer strašidelné samply vokálov a plní aj odkaz Pierre Henryho.
